Budova mýta stála pri moste. V samotnom domčeku bola kuchyňa, komora, obytná miestnosť, kde bol stôl s truhlicou. Do pivnice a na toaletu sa schádzalo po schodíkoch, ktoré boli umiestnené vedľa mýtnice (z mesta k mýtnici). Pivnica aj toalety boli teda pod úrovňou mosta. Na domčeku medzi mostom a mýtnicou bola závora. V tesnej blízkosti mýtnice sa po vybudovaní tzv. bánoveckej trate v roku 1901 osadili ďalšie závory.Mýto platili aj početní židovskí podnikatelia, ktorí mali svoje obchody v strede mesta. Za prechod cez most odovzdávali povozníci jednotlivých podnikateľov lístok s pečiatkou firmy, ktorý sa v mýtnici napichol na hák. Z neho sa na konci mesiaca lístky vybrali, roztriedili a mohlo sa ísť inkasovať. Aj z toho vyplýva, že mýtnik mal určité postavenie a bol medzi podnikateľmi v meste známy. Pri mýtnici sa vyberali aj miestne poplatky od žien z okolitých dedín, ktoré šli do mesta na trh.
Zrušenie mýtnice
Pomery v novovzniknutej 1. Slovenskej republike naznačovali, že platenie mýtneho poplatku sa pomaly blíži k svojmu zrušeniu. Je mi známy skutočný príbeh, ktorý rozhodol o urýchlení jej definitívneho konca. Keďže sa rátalo so zrušením mýta v dohľadnej dobe, mýtnik Š. Komorovský hľadal vedľajšie zamestnanie. Mýtny poplatok v jeho neprítomnosti vyberal jeho švagor Jozef Ondrášek. Tak tomu bolo aj v deň, kedy do Trenčína smerovalo vládne auto s ministrom Šaňom Machom. To spomínaný J. Ondrášek nevedomky zastavil. Zastaviť vládne auto bola v tom čase nie len značná trúfalosť, ale aj bezočivosť. Od vodiča žiadal mýtny poplatok za prejazd mosta. Vodič ho upozornil, že ide o vládne vozidlo a žiadne mýto platiť nemieni. Trval však na svojom s tým, že „vládne – nevládne, platiť sa musí“. To strašne rozčúlilo Šaňa Macha. Pýtal sa, ako je možné, že sa v Trenčíne ešte mýto vyberá, a že sa postará o jeho zrušenie. Tak sa aj stalo. Svoj sľub dodržal. Krátko na to sa už mýto v Trenčíne vyberať nesmelo.
Upraveno z článku Richarda Ščepky